Matej Bel (1648–1749)

Narodil sa v Očovej. Evanjelický farár, autor prvej vedeckej štúdie o Uhorsku. Zozbieral his- torické a geografické údaje o Uhorsku. Vo svojom diele Notitia Hungarie Novae His- torico Geographica (1735-1742) sa zaoberal aj  Baradlou a Silickou ľadnicu. Jeho štúdia o Silickej ľadnici vyšla v tlači v roku 1744 v Londýne.

Ladislav Bartholomaeides (1754–1825)

Evanjelický farár v Ochtinej, historik a vlastivedný pracovník. Autor monografie o Gemeri (1806-1808). Vo svojej práci sa zaoberal aj  krasovými javmi. Opísal Baradlu a Čertovu dieru. V mapovej prílohe znázornil aj pôdorysy dvoch jaskýň. Zaoberal sa aj jaskyňami Plešiveckej planiny, ktorú mal z Ochtinej najbližšie.

Objav Dobšinskej ľadovej jaskyne

Prelom v záujme o jaskyne znamenal objav Dobšinskej ľadovej jaskyne v roku 1870. Banský inžinier Eugen Ruffinyi vstúpil do ľadovej diery, ktorá bola známa od nepamäti a uskutočnil tak objav jaskyne svetového významu.   
   Ešte väčšiu odvahu ako Ruffinyi museli prejaviť prví prieskumníci desivej Zvonice na Plešiveckej planine. Zostup do 100 m hĺbky, ktorý uskutočnil Emil Fabnik, riaditeľ železiarní v Slavci, so svojimi spoločníkmi v roku 1875 si dodnes zaslúži náš obdiv.
 

Výskumy do roku 1925

Toto obdobie bolo prerušené vojnou. Aj tak je však zrejmý posun k systematickému prieskumu jaskýň. S pove- renia Uhorského karpatského spolku skúmal jaskyne Slov. krasu aj Karl Siegmeth. Poľský geomorfológ  Antoni Rehman už v roku 1895 ako prvý použil názov Slovenský kras V roku 1910 vznikla   pri Uhorskej geologickej spoločnosti Komisia pre výskum jaskýň. Z jej poverenia vykonal Gábor Strömpl v lete 1911 prie- skum jaskýň terajšieho Slo- venského a Aggtelekského krasu. Vytvoril prvý súpis jaskýň, ktorý obsahoval údaje o 77 rozličných krasových otvoroch. Jej činnosť môžeme považovať za prvý pokus o syste- matický prieskum jaskýň na tomto krasovom území.   Objav Demänovskej jas- kyne slobody v roku 1921 bol novým impulzom. V roku 1922 čatár Václav Blúma založil skupinu hľadačov jaskýň. Ich úsilie sa sústredilo na východnú časť Slovenského krasu, kde orientačne preskúmali Moldavskú, Hačavskú, Drienovskú a ďalšie jaskyne.  Zaujímali sa aj o Jasovskú jaskyňu, kde robili neodborné archeologické vykopávky. Do tejto činnosti sa od júna 1923 zapojil aj Július Zikmund, ktorého snahou bolo dať tieto amatérske výskumy na koordinovaný vedecký základ.

Zostupy do hlbokých priepastí

Zaujímavé je, že sa prví nadšenci  pustili aj do zdolávania hlbokých priepastí, ktoré ich magicky priťahovali, vďaka čomu prekonali strach. V roku 1925 zostúpili vojaci rož- ňavskej posádky na rozkaz podplukovníka Gustáva Dufka do 140 m hlbokej Malej Žomboje. Bola to neobyčajne dobrodružná akcia. Na dno priepasti nebolo počuť ani signály dávané výstrelom z pištole. V poradí tretí zostup do Zvonice uskutočnil v novembri 1925 Jozef Drenko z Kunovej Teplice. Hĺbku priepasti najskôr vypočítal podľa doby pádu kameňa na približne 108 m a potom sa nechal spustiť do jaskyne cez kladkostroj na konopnom lane. Do priepasti zostúpil v tomto roku 3 x. Počas týchto návštev sa pokúsil o exaktnejší popis jaskyne a vyhotovil tiež prvý plán jaskyne. Na dne našiel  aj dve fľaše vína, ktoré tu spustil Emil Fabnik pred 50 rokmi.

Objav Domice

Nová éra jaskyniarstva v Slovenskom krase začala objavom Domice. 3. 10. 1926 zostúpil Ján Majko zo spoločníkmi do Starej Domice, kde objavili nádhernú veľkú jaskyňu. Tento objav bol, vzhľadom na neďalekú jaskyňu Baradla, ktorá pokračovala aj smerom na územie Slovenska, očakávaný. Majko bol prvý, kto tento názor aj prakticky dokázal. Majko sa stal prvým prieskumníkom – kopáčom. Dovtedy sa jaskyne väčšinou iba náhodne našli. Vďaka vynikajúcej intuícii objavil na Silickej planine mnoho ďalších jaskýň. Do začiatku 2. svetovej vojny stihol ešte objaviť Archeologický dóm v Silickej ľadnici a Majkovu jaskyňu.

Klub československých turistov

Klub československých turistov dostal začiatkom 30. rokov do správy jaskyňu Domica. Po vzore  Demänovskej jaskyne sa ju rozhodli sprístupniť a komerčne využiť. Považovali však za dôležité jaskyňu aj odborne preskúmať. Preto v roku 1933 zriadili Krasovú komisiu na čele s prof. Radimom Kettnerom. Prof. Kettner prijal do komisie významných vedcov z rôznych oborov. Jej členmi sa stali: Dr. J. Kunský (geomorfológ), Dr. J. V. Kašpar (mineralóg),  Dr. J. Kobliha (paleontológ), Dr. J. Böhm (archeológ), Ing. Dr. Č. Vorel (hydrológ) a ďalší. Činnosť komisie bola prerušená vojnou, kedy územie Slovenského krasu pripadlo Maďarsku. V tomto období pôsobili na území Slovenského krasu maďarskí jaskyniari z Turistického spolku vysokých škôl v Budapešti (BETE). V rokoch 1942 – 1944 preskúmali prevažne na Silickej planine okolo 50 jaskýň a priepastí. Tieto práce viedli H. Kessler a K. Bertalan, ale zapojili sa do nich aj slovenskí študenti Štefan Varga, Zoltán Krupár a Ján Seneš.

Povojnové obdobie

Ján Majko dominoval v jasky- niarstve v Slovenskom krase až do roku 1950, kedy  v Rožňave vzni kla nová skupina jaskyniarov pod vedením Viliama Rozlož- níka. Majkov najväčší povojnový objav bola Jaskyňa Milada v roku 1946. V roku 1949 vznikla Slovenská speleologická spoloč- nosť, ktorá zastrešila aj ďalší prieskum v Slovenskom krase. Za jej finančnej pomoci skupina vedená Rozložníkom objavila Gombaseckú jaskyňu (1951). Ondrej Majda Hraško preskúmal priepasť Barazdaláš, ktorá sa stala najhlbšou priepasťou v Slovenskom Krase. Jeho prieskumy uzavrela veľká prieskumná akcia Turistu  n.p. v roku 1953. Turista riadil v 50. rokoch profesionálne zameraný prieskum, ktorého cieľom bolo objaviť jaskyne vhodné na sprístupnenie. Po skončení jeho činnosti v roku 1962 pokračoval ďalší prieskum na dobrovoľnej báze. Rožňavskí jaskyniari vedení Štefanom Rodom objavili v roku 1964 nádhernú Krásnohorskú jaskyňu.

Českí jaskyniari v Slov. Krase

V roku 1955 sa začínajú o jaskyne Slovenského krasu zaujímať členovia Krasovej sekcie prírodovedného zboru Spoločnosti Národného múzea v Prahe (KS). Začala sa tak mno- horočná úspešná prieskumná a výskumná činnosť českých jaskyniarov na tomto území. Mená ako Vabi Stárka, František. Skřivánek, Vla- dimír Lysenko, V. Vojíř, Bohumil Kučera sú dnes už legendami. Od začiatku 60. rokov s nimi úzko spol- upracoval aj Mikuláš Erdős. Pokračovali v duchu Krasovej komisie z 30. rokov a priniesli do Slovenského krasu novú kvalitu a smery v prieskume a výskume jaskýň. Venovali sa hlavane prieskumu priepastí na pláninách, ktoré boli dovtedy včšinnou „terra incognita”. Snažili sa systematicky spracovať celé oblasti, ktorým sa venovali (napr. Plešiveckú planinu). Objavili a preskúmali tu mnoho jaskýň, medzi ktorými sú aj také skvosty ako Diviačia priepasť.

Obdobie po roku 1970

Toto obdobie sa spája s činnosťou obnovenej Slov. speleologickej spoločnosti. Formuje sa nová silná generácia jaskyniarov, ktorá zavádza aj novú techniku na zdolávanie priepastí po- mocou samosvorných str- meňov. Zrodil sa spele- oalpinizmus. Medzi naj- významnejšie objavy patrí Hrušovská jaskyňa, ktorú objavili Róbert Boroš a Tomáš Lázár v roku 1978. V roku 1982 začalo naj- väčšie speleologické podu- jatie na území Slovenského krasu. Speleopotápači za- čali prieskum jaskyne Skalistý potok, ktorá je v súčasnosti najväčšou jas- kyňou Slovenského krasu. Tieto prieskumy pokračujú dodnes. Enormné úsilie si vyžiadal prieskum Jaskyne v ponore Jašteričieho jazera, ktorý organizoval Július Ščuka. Dlhoročná spolupráca s českými jaskyniarmi z Tetína vyvrcholila objavom jaskyne Zúgó v roku 1991. Intenzívne sa skúmajú aj vertikálne jaskyne a korózne priepasti. V súčasnosti máme na území Slov. krasu vyše 1000 známych jaskýň.

Ján Majko (1900 - 1985)

objaviteľ Domice a mnohých iných jaskýň na území Slovenského krasu, najvýznamnejší slovenský praktický jaskyniar.

Štefan Roda (1927 - 2002)

objaviteľ Gombaseckej a Krásnohorskej jaskyne a významný vedec speleológ — jeden zo zakladateľov speleoterapie.

Mikuláš Erdős

Významný speleológ a dokumentarista jaskýň Slovenského krasu. Spracoval  poznatky o jaskyniach jednotlivých planín.

František Skřivánek